Všetci sa jej čudujú, že prečo stále usmiata je,
Ona čumi do zrkadla, vidí dievča uplakané,
Minulosť ju naháňa a občas ju unáša späť,
Do tých starých časov, kedy skúša šťastie.
Mladá, neskúsená, naivná furt hladá ciel,
A lásku, čo rodičia nevedeli ukázat jej.
Teraz na ňu kričia po ulici, aha kurva tam je,
Nechapaví ludia všade, falošní ludia všade !
Predsudky, pohlady, je z toho už fakt na dne,
Celé noci v utrápach bdie, kamarati sú tam dakde
za chrbtom, a reči idú, srdce už má ušlapané.
Nemá chuť viac dalej isť, niekde jej ušla nádej.
Milion krát si vravela, že nebude už plakat, nie.
No nemôže to počuvat, slúchadla v jej ušiach stále,
z reality uháňa preč, no stráca sa v uragáne
myšlienok a každú noc zo sĺz búrka však znie...