1.kapitola mojho doterajsieho zivota, cakaju vas este dalsie tri. Vsetko co je tu spomenute je skutocne, vsetko sa stalo tak ako je to opisane....
Jar
Jar bola krátka a tepla,
držali ma ešte za ruku, aby som nešliapol vedľa.
Začal som vnímať veci okolo, začal som vnímať okolie,
to ako to celé je, to mi nikto nepovie.
Vraj by to bolo zbytočné, vraj by som to nechápal,
ale mne už bolo jasné, že lod sa veľmi rýchlo potápa.
Moc si toho nepamätám z tohto mojho obdobia,
pokúsim sa nazrieť hlbšie, hlboko do vedomia.
Ale čím viac sa snažím, tak tým viac to nejde,
tma je príliš silná, neviem ako to funguje bez nej.
Ale ani tma neni večná, zasvietilo na pár hodín denne,
tá harmonia medzi nimi fungovala pravidelne.
Pravidelne som sa smial, pravidelne som aj plakal,
utieral sa do rukáva, a nikdy to nepriznával.
Mama rozprávala o rozvode, pri tom pýtala sa prečo plačem,
,,To ma len bolí brucho'' odpovedal som jej radšej.
Až teraz, ked sa tak vraciam naspät,
mi to vlastne došlo, aké to bolo jednoznačné.
Ale prekvapím vás, rozvod sa nikdy nekonal,
ale už to nebolo také,ako ked si klakli pred oltár.
Všetky ich symptomy si vyžiadali svoju prvú dan,
miznem z javiska ,nastupuje starší brat.
Bol deviatak, a nemusím vam písať ani o známkach,
pubertálna sprostosť, mizerná školská dochádzka,
striedali sa jak skoré príchody a riaditeľské pokarhania.
A tráva? Tá len prispievala do celho diania.
Zrazu mizli veci, zmizol moj prvý kazetový walkman,
peniaze a zlato, čo som dostal na príjmanie.
Klamal sám seba, tak ako klamal do očí,
ako može toto robiť, nemohol som pochopiť.
Potom sa uvedomil, potom sa trochu vschopil,
a my sme sa len modili, aby sa další vrak zas nepotopil.
Začalo zas trochu svietiť, stretol sa s prvou láskou,
ale ako to už bolo zvykom: ,,Zdravím, ja som FIASKO.
Zrazu aj on cítil aké je to byť den pod tlakom,
nechal list na rozlúčku, že chce skončiť pod vlakom.
Vtedy som mal dvanásť, mladší brat mal vtedy osem,
nemusím vám zdoraznovať, že to bolo všetko hrozné.
Ja som ho utešoval: ,,On za to nestojí, prestan plakať.''
Tatko ma hned schytil: ,,Pod ho so mnou rýchlo hladať!''
Vonku snežilo, a ja v jednej ruke mobil, v druhej baterka,
ruky sa mi triasli, ked pančuchy som obliekal,
prešiel som všetky miesta, jeho meno som mal vyškriabané v hlasivkách.
to sa dialo v časoch, ked som mal pozerať Matelka.
Potom sme sa dozvedeli, že zaspal niekde na stanici,
rodičom sa ulavilo, priniesli ho fízli.
Takto sa to opakovalo asi zo tri krát,
vždycky sa vrátil domov, ako veľký ,,hrdina''.
Tu sa končí prvé obdobie, taká bola moja jar,
kráča stále so mnou, aj ked nerád na nu spomínam.