Nasadili putá z ocele tvrdenej ako mramor, ktoré,
nedokážem prerezať aj tebe sa to zdá byť choré?
Že zatvorili ma jak psa do búdy tam kde slnko svieti,
že už na ulici zbité, mŕtve končia malé deti.

Potopili moju loď jej trosky plávajú si v mori,
nezachránili ju ľudia nepomohli ani ktorí,
si o sebe mysleli, že sú tí najlepší na Zemi,
že všetkým vždycky pomôžu kvôli nim zostal som ja nemý.

Toto dám ti tu ja hneď ti, tam kde slnko nedosvieti,
nám tu ostala len faloš kráľovná si nedolieči,
svoje vlastné rany, zatvorí pred nami brány,
oči oklame nám snami obalamutí nás hrami.

V mojom malom svete, v ktorom každý jeden kretén,
zo seba hra hrdinu no ja ho hrať už nikdy nesmiem,
nechcem totiž skončiť ako on, hlúpy smiešny malý,
živo pamätám si jak sa z neho aj malé deti smiali.

Možno sa musíš zaobísť aj bez veľkého svalstva,
naučiť sa rozlišovať pravdu od ich klamstva,
vždycky vedieť kto je zradca a kto nemá dôvod báť sa,
kto to myslel celkom vážne a kto tam vonku len hral sa.

Už si to celé pochopil, už vieš kde sa to stráca,
už vieš čo je to lenivosť a antonymum práca,
už vieš čo znamená - keď tvoje srdce slzi roní,
už vieš čo je byť na dne aj na pomyseľnom koni.

R: /Môžem ojebať, veď ma tu není potreba,
žiadna súdržnosť a láska - všetci idú za seba,
idú si za svojim cieľom, prekážaš - do teba delom,
napália to z plnej sily, nevieš akým máš ísť smerom.

Viem že problém nevyriešim, nenávisťou a hnevom,
no vždycky keď ta uvidím vidím sa celý v bielom,
zavretý na psychiatri trestný čin spáchania vraždy,
vraj som nebol príčetný ale len sfetovaný básnik./