Kníšeme sa keď sme vo výške, výške. Z lásky závrat máš a život ako z ríše snov síce ne, no ty sa na mňa nehneváš a si moja jediná, si moja jediná.

Kníšeme sa keď sme vo výške, výške. Z lásky závrat máš a život ako z ríše snov síce ne, no ty sa na mňa nehneváš nechápem to to.

Vo dverách odchádzam a ty voláš stoj, ja sa otočím a pýtam sa zase, že "čo ?". Počul som to všetko toľkokrát, že nemám silu to vnímať ani počúvať a preto stojím jako debil vo dverách asi po stý krát. Zabuchnem a dopredu sa pozerám už sám. Stačilo by možno milé "čau" a všetko mohlo byť iné, všetko mohlo byť fajn. Ach jaj.

Život píše zvláštne básne o nás, príbeh náš. Po tom všetkom ďakujem, že som sa mohol vrátiť a teba doma stále nájsť.

Jou, keď vonku prestane pršať a vnútri nebude chlad, hriechy našich otcov prestanú meniť našu tvár znovu prestanem trčať s luďmi do rána tam. Keď zase za ruku ťa budem môcť držať snáď.

Všetky večer s ich príhodami pamätám, stáli, spievali a milovali z postele pád. Stále som z teba paf a zahučím bárz aj na celý barák, že ťa mám strašne rád.

Jou, život píše krásne básne o nás, príbeh náš. Ako sa usmievaš a plačeš a pritom dokážeš byť stále nádherná.

Kníšeme sa keď sme vo výške, výške. Z lásky závrat máš a život ako z ríše snov síce ne, no ty sa na mňa nehneváš...