Preteky o život, preteky o to čo život dá,
o to čo to slovo veľa znamená, tvoria ho písmená.
Tvoria ho ľudia žijúci sebe v samých, malý svet,
ktorý tvoria si v hlavách a žijú ho takmer každý deň.
Možno celé to je len sen, možno len driememe,
a zobudime sa z toho celého sna až keď zomrieme.
Až keď príde ta pani s nabrúsenou kosou po nás,
bude zdiaľky sledovať smrť a odvlečie nás za povraz.
Tvorený ľudskými mozgovými bunkami,
svet je tak malý, nepochopený našimi hlavami.
Raz sa niekto postaví, stiahne oponu, ktorá tak vyníma sa,
za oponou zlo, peklo, vláda, ktorá zapredáva sa.
Život pre niekoho význam stráca niekedy,
skončí to podrezaním žíl, obesením.
Všetci sme vlastne samy sebe poetmi, básnikmi,
ktorý píšu riadky, básne a zarábame na iných.
Človeku źivot nedarí sa, ničiť druhým nás naplňa,
človek zrazu dostane zmysel života sa nám zapĺňa.
A na konci, keď batéria je plna nabitá,
namiesto energie príde koniec, tma, srdce sa vybíja.
Tvorený priateľmi, rodinou, svojou životnou láskou,
tvorený partiou, depkami, občas prerezanou páskou.
Výdych, nádych, tep, slová bežia mi z úst,
život, hra, vzduch zaplní pľúca, jak piesok zaplní púšť.
Vidíš ľudí pred sebou a pomaly slabne ich farba a kontrast,
hmla pred tvojimí očami sa vynorí a ty nevieš nájsť slová.
Sa bojá za to čo tebe spáchali a citia vinu,
nie idu za inými prerezať im pásku, odpojiť ich od plynu.
Život ti ponúka tie radostné chvíle, keď ťa to napĺňa,
ľudia čo zradia ťa, ti do mozgu novú energiu naplnia.
Ty vieš, že chyba, ktorá bola zmizne,
lebo si dávaš viac pozor na tie hnusné zmije.