Utekám mestom, vidím priestor, neviem sa zastaviť,
ulice utopené v hlme sú, vejú čiernobiele zástavy.
Nohami na hrane chodníka, cítim pád a záchranu,
zároveň, a v hlave chaos, divnu nálada (mám).
No tak zaparkuj, zastav tu, ľahko sa povie,
fráza "je to oukej" mení sa v klíše pojem.
Pritom to nie je pravda, ale už som si zvykol,
neprejaviť pocity navonok, vnútri si skríknuť (aaah!).
Nie je to neutrálne, ťahá ma to viac dole,
ku čiernej farbe, na stranu hrany kde pôjdem.
Spadnem, no nezomriem, nebudem držať pokope,
aj keď si to poviem, tak nebudem mať všetko na k....
Ale je asi ľahšie tomu veriť, aj keď cítiš,
že stabilita na hrane skaly je už dávno v riti.
Padať v diere je tak nádherné, no príde dopad,
otvorí sa po ňom sloboa, no trochu iná podoba.
REF.:
Cítim sa ako na hrane skaly, chcem spadnúť,
pritom sa zachrániť, spáliť to jak fakľu.
Možno to posíli, no nechcem to zažívať,
je to jak pitvať niekoho zaživa a zabíjať.
Ako sa dusiť vlastnými rukami, vlastnými pocitmi,
zužujúce sa steny smerom ku mňe v slepej ulici.
Pozerám do steny neprítomným pohľadom,
vidím sa na skale, hrana sa mi zaríva do nôh.
Často neviem nájsť presný bod celkového trápenia,
všetko sa to nakopí a do jednej rieky zlieva.
Stačí len náznak, impulz a znamenia,
a výčitky svedomia si svedomie samo splietá.
Ešte to nie je celkom hotové, ale dnes by som to mohol dopísať a čoskoro konečne už nahrať ;)