Opakovanie je matka múdrosti, no ja bol som z tých sirôt.
Stále som z teba unesený – Stockholmský syndróm.
Nálepky od ľudí, náplasti na naše zlomené srdcia.
Nútená prosopagnózia, no tvár nie je cudzia.

Nezložíš dokonalý obraz, keď problém máš v puzzliach,
hrali sme, aj keď snažili sa nás odšachovať,
predstavivosť ako tá Rorschachová
a jediné kopačky čo som dostal, som mal na štucniach.

A ten náš spoločný výklad snov, akoby to písal Freud,
akoby sme pri tých nociach spojili rozprávanie s výtvarnou.
Zužuje nás ťažko vzájomná deprivácia,
bojíme sa pohnúť ďalej, no málo kto z nás sa pre cit vracia.

A tie naše správy, kradnú nám tie naše spánky – insomnia,
v svojich očiach zažnem iskru, no bohužiaľ, v ich som pijan.
Padáme z emócií na dno, trhá nás to z vnútra ako velociraptor,
chceme byť panovační, tak sme sa vysadili pre pocit na trón.