Mesto už spí, ľudia zabudli navždy,
zabudli na sny, keď počuli zhasni,
a nechali vtlačiť si slovo, že nemôžu,
zákazy v záplave slov lezú pod kožu.

Roky, valia jak voda,
v zrkadle nevidím tváre, skôr logá,
a nechcem, no cítim tie údery, knock out,
a stres je tá sviňa a nejde dať do log out.

Tých čo to skúsili splavila stoka,
druhých zas pohltil spotený lokál,
ako sa vymaniť spomedzi chápadiel,
každý chce do huby spotený dolár.

Zabúdame snívať, pretože nám chýba,
energia do života, ktorá núti hýbať,
čo ťa núti milovať a čo ťa bude motivovať,
dlhý život neznamená, že tu stačí dýchať.

Aké by to bolo, keby nebolo by zajtra,
mali by ste veľa času robiť veci aj tak,
koľko by to milovalo, pilovalo, pochopilo,
tak ak nebolo by zajtra.

Nádej je nevedomá mantra,
myslím na ňu po večeroch, keď mi nedá zaspať,
každá minúta je vzácna,
život letí medzi dlane, preuteká raz dva.

Keď som bol malý, tak veril som navždy,
slobodný ako sú kvety po daždi,
ako som rástol, cítil som jazvy,
duša je miesto, kde precitne každý.

Kto by tu nechcel žiť spoko jak v raji,
medové týždne, mať život jak dary,
roky som počúval starších a rady,
no teraz je čas, kedy musím ísť za nich.

Nikdy ma nezlomia, nezoberú,
do krajiny pod mraky hnevu,
tvrdý svet si pýta nehu,
preto bežím stále v strehu,

Tak jak dnes, tak aj zajtra,
hlavne nech sa smejem,
viem, že keď stratím sa,
tak poviem vám len jednu vetu.

Refrén:
Nevzdávam sa nikdy, ne, nevzdávam sa nikdy, vstávaj,
nevzdávaj sa nikdy, bež, moment je len teraz vstávaj,
nevzdávam sa nikdy, ne, nevzdávaj sa nikdy, vstávaj,
nevzdávaj sa nikdy, bež, moment je len teraz vstávaj.


Poznám tie momenty, chladné jak podzemie,
čakal si nádej, prišlo sklamanie,
opäť a znova, prosby od Boha,
milovať život je skutočná škola.

Zvykaj si po novom, toto je real,
jazvy jak Kosovo, treba to vstrebať,
všade sú návody, ako sa nebáť,
no ako máš popri tom nestratiť seba.

Šlapeme na pedál, teda predávame seba,
veľa ľudí nevie pochopiť, že aká je to cena,
vlastne dostávame do papule, fakt tvrdo do papule,
cedulami na amulet samozrejme navždy.

A mračnami, mrakmi, to prelejeme láska,
hovoria mi do prdele choď s tým,
ja nemením kostým, na ľade jak Crosby,
medzi ten váš topshit, Wall Street.

Milujem život, pozri mi do očí,
vážim si všetko a verím, že neskončí,
keby sme tu neboli, tak prebolí vo vedomí,
a to čo konať budeme tu vybuduje mosty.

Pokiaľ budem milovať a budem ešte milovaný,
hľadám iba minúty, čo kovám ako drahokamy,
pre svojich stáť ako mrakodrapy,
viem prečo žijem, no a preto verím na okamih.

Keď som bol malý, tak veril som navždy,
slobodný ako sú kvety po daždi,
ako som rástol, cítil som jazvy,
duša je miesto, kde precitne každý.

Kto by tu nechcel žiť spoko jak v raji,
medové týždne, mať život jak dary,
roky som počúval starších a rady,
no teraz je čas, kedy musím ísť za nich.

Nikdy ma nezlomia, nezoberú,
do krajiny pod mraky hnevu,
tvrdý svet si pýta nehu,
preto bežím stále v strehu,

Tak jak dnes, tak aj zajtra,
hlavne nech sa smejem,
viem, že keď stratím sa,
tak poviem vám len jednu vetu.

Refrén:
Nevzdávam sa nikdy, ne, nevzdávam sa nikdy, vstávaj,
nevzdávaj sa nikdy, bež, moment je len teraz vstávaj,
nevzdávam sa nikdy, ne, nevzdávaj sa nikdy, vstávaj,
nevzdávaj sa nikdy, bež, moment je len teraz vstávaj.