Nikdy som nevravel, jak siedmy archanjel,
ze to co dam na papier, ti v pamati zostane.
Nikdy som necakal, na kolenach neklacal,
od samoty neplakal a zbytocne nekvakal.

Narozdiel od teba, take mi netreba,
mne staci podpora, od mojich tam z dola,
ktory tu vzdy stoja, vrhnu sa do boja,
na kazdeho hlupeho, jebleho playboya.

Snazim sa zabudat, dozadu sa nekukat,
co najmenej sa obzerat, a dopredu utekat,
stale ist s dobou, s partiou dobrou,
s naladou skvelou, muzikou jak delo.

Ozdoubou mi su rymi, na ktore ty nemas,
tie veci vokol seba, proste nevnimas,
to vsetko zle, v pohode prijmas,
k sebe, svoj drahy cas minas.

Ty budes pocut o mne,
o mojej novej hymne,
tak sa usad pohodlne,
Mrzak nastupuje na stage.

Aj ked som mozno len na zaciatku svojej cesty,
citim sa vyborne, tak ako nikdy predtym.
Mozno sa ti zda, toto jak zo zleho sna,
premna je to hra, je v nas citit suhra.

Mozno si teraz myslis, ze ci mi to jebe,
premysli si dobre, ci nejebe tebe,
co si ty dosiahol, co ty z toho mas?
Porozhliadaj sa vokol, pytam sa co ty z toho mas?

Uz si ma pochopil ako to ja myslim?
s tym textom preciznym, hlavou plnou schyzy?
Ze zas som si sadol, z pocitov na mol,
pozrel sa vokol, presiel par blokov.

Blokov starych, tak ako tvoje boty,
na ktorych mam svoje riadky, voje bary,
ktore som si pisal, este pred par rokmi,
pretacam tie stranky znova sa v spomienkach topim.

Nechapem fakt ako som tie veci vtedy prezival,
nechapem ako som sa v tom vyzival,
pomozte mi pochopit, moju prazdnu mysel,
dookola naplnam ju, no ona proste zmizne.

Zmizne, pocity mam potom rozne,
zabudam na veci, potom sa citim hrozne.
Dnes uz ale vidim, kde to vsetko viazne,
ked som myslienky chcel uchovat, potreboval som papier.

Dufam ze si pochopil, svoju lod nepotopil,
vlastnymi chybami - hlupostou nestocil,
smer - do celkom inych vod,
tam kde je falos ta najcennejsia z not,
ktore hraju v piesni, v piesni zivota,
ak sa tak uz stalo, kamos, prepac, ta lod stroskota.