V mojom srdci mal miesto len jeden a si to ty,
ty si mal pre mna tie najwacsie hodnoty.
Len ty si ma mohol mat s dozivotnou zarukou,
liskockom s vyznanim a cervenou stuhou.
Ty si dokazal spravit vzdy tazke lahsim,
skarede krajsim, zle lepsim, smutne veselsim.
Vsetko bolo skvele a myslela som, ze to tak aj ostane,
a my dvaja sa nikdy neocitneme na hrane.
Ale zrazu sa nieco pokazilo a ty widel si ten smutok v mojich ociach, to sklamanie.
No nechal si to tak a preto prislo len dalsie a dalsie trapenie.
Ja spoznala som hned, ze si neisty, mas nejake trable,
no moju pomoc si odmietal neustale.
Mna to velmi trapilo a wedela som, ze aj teba.
No co s tym robit? Pytala som sa seba.
Ty nechcel si ma pocuvat a stale si len tvrdil, ze sa nic nedeje a ty si v pohode,
ale pritom si sam vedel, ze ma klames, a to poriadne!
Necakane prekvapil ma uder, ktory sa mi zabaral do srdca ako mec,
ked nechal si nas krasny vztah plavat a odisiel si prec.
Chcela by som mat moc vratit to spat a teba nestratit,
ale ty sa uz nechces vratit a preto sa ja musim len zbytocne trapit.
Skutocne si mi toho za celu tu dobu velmi vela dal,
no svojim odchodom si si toho este viacej vzal.
Pre mna nie je tazke zabudnut na to zle,
skor na to dobre a preto naskytol sa tu problem.
Pretoze, ked spominam na tie krasne chvile, co sme spolu prezivali,
ked sme spolu plakali aj sa neustale smiali.
Nikde som sa necitila bezpecnejsie ako v tvojom objati neznom,
ked hral si sa mi s vlaskami a sepkal do uska ved vies co.
Pamatam aj na veci, co vieme len my dvaja.
Na ten okamih, ked bavili sme sa, ze mozeme byt raz aj traja.
Ale ten okamih sa vytratil, zmizol, je prec
a uz ho nikdy nebudeme wediet vratit spat.
Preco uz tak skoro zazivam svoje prve velke sklamanie
a uz to nedokaze vyriesit ani to vecne plakanie.
Plac je to jedine, co mi ostalo.
Vlastne nie, prepac, plno tych krasnych spomienok vo mne pretrvalo.
Len teraz neviem, ci je to pre mna vlastne dobre, ci zle,
pretoze koli tym spomienkam mi slzy tecu stale.
Pri kazdej pekne spomienke, ktorich bolo skutocne mnoho.
Boze, wed ja sa uz chcem konecne spamatat z toho.
Tak mi prosim pomoz a ja budem ti vdacna,
pretoze koli tym spomienkam sa nad mojim zivotom zatiahli mracna.
Kracam po ulici a vsade, kde sa pozriem vidim len teba,
vidim miesta na ktorych si mi daval kusok seba.
Miesta na ktorych sme sedeli, v objati sa k sebe tulili
a pri spojeni nasich pier na okolity svet zabudali.
Preco nam bolo vtedy spolu tak dobre a teraz nie?
Nepochopim to, to je asi fakt nad moje chapanie.
Musime ist kazdy svojou cestou, aj ked mi pri pomysleni na to praska srdce.
Ved ja uz chcem zit bez lasky a trapenia, tak preco mi to nejde?

Ked si zalubeny zazijes par peknych chvil,
no skor, ci neskor sa rozidete a potom sa uz len pytas co s tym.
Co s tolkymi spomienkami, ktore ti ostali.
Co robit s tymi citmi, co v tebe pretrvali.
Lenze ty nepoznas odpoved a vtedy prichadza to nekonecne trapenie,
ked si uvedomis, co je to vlastne sklamanie.

Vzdy, ked som sama na teba spominam,
basketom snazim sa zabudat.
Vzdy mi to pomohlo, tak preco teraz nie,
ked potrebujem zabudnut na to najvacsie sklamanie.
Napriek tomu ti davam welke dik, ved vdaka tebe som len nesnivala, ale zila si svoj sen.
Aj ked sa navzdy rozplynul v ten osudovy den.
Takze toto je koniec? Lenze sa ta chcem spat!
Nechcem sa vzdavat a prestat bojovat, ale asi budem musiet.
Vies, ked si sa ma pytal ako to je mozne, ze si ma k sebe opat tak vtiahol.
Nezdalo sa ti vtedy, ze to bol trosku cinicky skutok?
Co si uz zabudol ako si ma zacal namotavat sladkymi recami
a ja skocila som na ne a pomaly si uvedomovala, ze chem aby sme opat spolocne chvile spolu travili.
No ty si o to zrazu nestal,
so vsetkym si necakane prestal
a mna si tym strasne trestal. V
iem, ze sa uz nevratis spat a po tomto mojom vyznani uz urcite nie,
ale ja som to uz musela dostat zo seba ako by to bol tazky hriech.
Hriech ktory ma stale pali, pali pri srdci
a nuti ma nedufat v to, ze tymto nic nekonci.
Snazila som sa len o to aby som minulost a moje slzy nejakym sposobom zakryla.
Neslo to vsak tak lahko ako som cakala,
hmm ... myslim, ze to bude asi tym, ze .... ze som ta skutocne lubila.
Tak preco teraz, po tak dlhom case, sa mi tato dilema opat vracia,
a preco mam pocit, ze nebude veru o nic lahsia.
Mozno to vyznie smiesne, ale ja sa bojim, mam naozaj obrovsky strach,
aby som k tebe nezacala citit opat nieco viac.
Urcite by to nebolo spravne, kedze to vyzera tak, ze tebe je to jedno.
A preto radsej z oblakov zostupim spat na to tvrde miesto.
Moje city v sebe zatvaram, ale lasku k inemu odmietam.
Asi uz nikdy nezazijem ten krasny pocit, ze od tolkeho stastia az lietam.
Poucila som sa vsak v tom, ze ked srdce otvaram,
tak musim davat pozor hlavne na to, komu ho vlastne otvaram.
Len ma mrzi, ze doteraz som vlastne este asi ani newidela tvoju skutocnu tvar,
pretoze mi to pride tak, ze si sa zakazdym len na nieco hral.
Kladiem si len otazku preco by som mala lubit prave teba, ked si mi tak ublizil.
Preco, ked si viem predstavit, ze by si dalej pokojne aj bezo mna zil.
Podla tvojho postoja usudzujem, ze uz asi nema zmysel o nieco bojovat,
tak sa radsej vzdavam a ucim sa prehravat ....

nevem kattka ale myslim ze takych o laske uz staciloo zazili to vsetci a nikoho to nebavi uz citat to iste dookola iba to.....

yop mas pravdu, ostatnich to uz nebavi citat ... je toho uz fakt moc ... len pre mna to znamena moc, bo to je cele z mojho natazsieho obdobia v zivote a vlastne aj celkovo moj prvy text, vdaka tomu som sa pisaniu zacala trochu viac wenovat ... tak to pre mna znamena wela, ale preto som si to mala nechat asik skor pre seba ... chapem

je to také ale tak písala si to zo srdca ,ale je pravda že takéto texty si nechávajte pre sebe a pre tých komu boli venované .Vieš iných moc nezaujíma ako si sa zaľúbila

presne ... ja uz ani nemozem vidiet taky nazov jak daco s anjelmi abo o laske ..