Desať skladieb, dohromady len čosi vyše polhodiny hudby. Volá sa to Režimy a je to cesta do minulosti cez súčasnosť. Pocity tých, ktorým pomaly ťahá na tridsiatku a ktorým nie je jedno, čo sa v tejto krajine dialo.
Mišo Kováč, Marcel Vén, Bio Masha, Kristína Prekopová, Vlado Mikláš, Remo... Jediným známym menom v booklete je Opak. Ten sa však staral o mix a mastering, rapuje tu prvé meno na zozname – Mišo Kováč. Nie je to úplne dobrý rap. Lenže dobré je všetko ostatné.
Hip-hop mal vždy blízko k sociálnym témam, aj keď z toho televízneho ste mohli obzvlášť v poslednom čase mať trochu iný dojem.
Na Slovensku však doposiaľ nikdy nikto nenahral „politický“ album. Sú tu občas politiku glosujúce skladby, bola tu aj výzva, aby mladí išli voliť či pesnička o dievčatku popálenom neonacistami. No nie koncept či skôr manifest, ktorý by mal ambíciu hovoriť o dejinách, ktoré sa premleli našim štátom za posledné desiatky rokov.
Michal Kováč sa, podobne ako hosťujúca Češka s prezývkou Bio Masha, vynoril v rámci akcií nazvaných slam poetry. Na tých si môže ktokoľvek zobrať mikrofón, postaviť sa pred publikum a zaujať ho iba slovami (neoficiálnou krstnou mamou tohto albumu je známa organizátorka nezávislých akcií Lenka Zogatová). A teraz sa rozhodol hovoriť o dejinách, najmä o tých, v ktorých prezidentoval jeho menovec.
Slam poetry nie je hip-hop, preto sa na Režimoch viac rytmicky deklamuje, než rapuje. Občas je prejav naivný, sem-tam ujde rytmus.
Počuť, že ľudia za mikrofónom nevedia dobre dýchať, je tam priveľa strihov, zvuk nie je úplne dokonalý. Lenže práve táto amatérska surovosť robí silnú textársku výpoveď ešte viac autentickou.
Pamätníci možno nájdu aj závan československého rapu, aký sa robil v polovici 90. rokov. Hip-hop je už odvtedy niekde inde, ale nie každému jeho nová podoba vyhovuje.
Album na vypočutie tu:
