Už som sa báála že to nestihnem
:D
Kráčam ulicou, dívam sa na ľudí,
všade je klam, ľudia si klamú do očí,
neverím slovám, aj tie obyčajné nie sú pravda,
s úsmevom ti vravia ahoj, no od chrbta by to bola vražda.
Niekedy pýtam sa, nazdar čo včera si robil?
on povie, nič na záhrade som trávu dlho kosil,
je na tebe či uveríš aj jeho slovám,
možno vravel tvojej holke „už ide tu ťa schovám!“.
Ľudia klamú bez príčiny, len aby dobre vyzerali,
hovoria ti čo sa stalo s tým aby to prifarbili,
tak komu mám veriť, pravda zmizla z tohto sveta,
niekedy zaklamem aj ja, neviem či mám veriť v seba.
Ťažko je sa obhajovať, klameme aj keď netreba,
len aby ľudia videli, možno medzi seba prijmú ťa,
ide len o jedno, že veriť sa už nikomu nedá,
žijeme v klamstve celý život, no nikto sa nepozerá.
Bereme klamstvo už ako súčasť tohto prehnitého sveta,
nezamýšľame sa, či je vše klamstvo, to sledovať sa nedá,
tak žijeme vo svete bez pravdy, len v klamstve,
už nevieme odhaliť, kedy kto a v čom klame.
Keď klamem ja teba, pritom viem že sa strácam,
pomáham nežiť v pravde, seba samého určite zrádzam,
už veríme ľudom ktorý sú najbližšie, klamú nám stále,
a tým ktorý klamú viac, povieme „aha henten klame“.