čas ten nejde zastaviť a kroky vedú k omylom,
spomienky sú pekné no ostatné ide pomimo,
mňa aj všetkých ktorí stáli spolu ako Sparta,
problémy - hračka a na zajtrajšok nasrať,

mihajú sa mi tiene ľudí pred očami každý deň,
viem že rozmýšľaním len tak na tú chybu neprídem,
bolo toho veľa no dnes ostali len fotky,
to nikomu nestačí a tak sa pýtam čo z nich,

nie je to vôbec ľahké, nemáš právo brániť,
nikomu a v ničom, nato prídu neskôr sami,
nedá sa s tým prestať, neexistuje reštart,
chceš sa niekam odraziť rozhodca kričí "prešľap",

myšlienky nechcú z hlavy preč ovládačom ich nevypneš,
rozmýšľaš či zabudnúť alebo život prežiť v sne,
to čo bolo proste bolo, žiari jak sto lampiónov,
sú to vecí ktoré nevyjadríš žiadnou metaforou,

teraz ale k téme že z ľudí sa stali kurvy,
všetko dobré zmizlo majú chuť ublížiť druhým,
križovatka plná pýtam sa kde sú tie semafory,
všade iba tma, márne hľadáš nejaké koridory,

ostáva sa pozerať a hľadieť cez hustú hmlu,
alebo spáliť list a proste na to všetko zabudnúť,
z papiera je popol a ty stojíš na tej hrane,
doľava či doprava ak pochybíš tak spadneš,

správny ľudia sú ako vlaky, nevieš kedy prídu,
preto sa musíš snažiť nikdy neprepásť tú chvíľu,
toho čo tak veľa ľudí nazýva ako šťastie,
ktoré svieti jasne, no v okamihu zhasne,

ľudia tí prídu noví nemá cenu sa tým trápiť,
to ničomu nepomôže len narazíš na skaly,
spoločná minulosť je jedna vec, terajšie city druhá,
preto pri zopár menách u mňa visí čierna stuha.

pekné prirovnania, vidno že si sa s tým pohral a to sa cení, pár rýmov by som zmenil, ale to je skôr otázka vkusu, skúšal som si to do beatu ktorý som mal práve pustený a pekne mi to pasovalo, takže ja nemám v podstate čo vytknúť, len tak ďalej :)