Špinavé ruky, no srdce mal skrátka čisté,
Ten starý muž, čo sedáva v parku na lavičke,
Tie smutné oči hľadia z veselej tvári,
So slzami v očiach vraví, že svet je krásny.
Celý život odrobil, no nemá ani na lieky,
Aj tak stále verí v dobro a že svet je farebný.
Dal by aj to posledné, aby pomohol druhým,
Vraví, že dávať je viac jak brať - posolstvo múdrych.
Veľa toho zažil a ešte viac sa naučil,
Prežil chladnú vojnu, vie, čo je to v strachu žiť.
Vie čo je to rešpekt, úcta, pokora,
Aj napriek jazvám otvorené srdce dokorán.
Deti v inom štáte, pridu raz do roku, kurva tam !
A on plače, že nevidí jak mu rastú vnúčatá.
Úsmev na tvári, no oči aj tak smutné má,
zostal sám, no verí, že boh sa naňho usmieva.