Vidím to jak včera, stále žijem na predmestí
a verím v seba v svete plnom neistoty,
cítil som nenávisť a nevedel kam nasmerovať,
všetky tie pochybnosti, obavy, strach a to ma

viedlo ako tichý tieň, nikdy sa mu nevyhnem,
svetlo, ktoré mení deň vo svete kde nevýjde
všetko tak, ako si si predstavoval,
ak nevieš prečo, tak opýtaj sa pána Boha.

Ja som sa pýtal inde a dostal odpoveď,
pravdu všetci spoznáme, keď budeme v popole,
človek ako kdokoľvek, každý človek unikát,
no mnohým vedľa mňa podstata uniká.

Je smutné na to pozerať a ešte horšie plakať,
čas ti všetko spočíta pod seba a dvakrát,
nezažiješ nič, lebo takto to tu nechodí,
skončí deň a potom ostane len déjà vu.

Refrén:
Ľudia, ktorí mi dodali tvár,
to sú jazvy, ktoré už nepočítam,
každý jeden nádych, každý jeden výdych,
všetky prázdne slová, pády mojich blízkych.
Tie veci dali mi tvár.


Pijem jak Barbar Conan, za poloplný pohár,
za všetko čo mám doma, tie fakty nútia konať,
myslím na syna, ženu, chcem aby boli hrdí,
mohli sa spoľahnúť, že dodržím a splním sľuby.

To preto, že ich ľúbim, až do dna svojich hlbín,
režem si vlastné mäso, keď poletujú supy
okolo, nastavujem oko monoklom, svetu pod oknom,
dýcham za nich, jak každý chromozóm.

Podstatné mať v seba vieru, viacej ako cítiť tých,
pochopil som mnoho vecí, najhorší je príživník,
nech zmiznú ako zmizík, atrament je bez stopy,
v nepriehľadnom boji ostanú stáť iba víťazi.

Všetko čo som zažil, prechádzky jak bažinamy,
spomienky si vážim, svietia mi jak talizmany,
keď neviem kade kam, oči pozrú do zrkadla,
život mi dodal tvár, každý deň posledná šanca.

Refrén (2x):
Ľudia, ktorí mi dodali tvár,
to sú jazvy, ktoré už nepočítam,
každý jeden nádych, každý jeden výdych,
všetky prázdne slová, pády mojich blízkych.
Tie veci dali mi tvár.