som v hĺbke spustošený, viem, úsmev tej ženy,
neni úprimný, mení ho ako filter pri fotení,
fasáda časom opadá nasiaknutá klamstvami,
je to tak tažké, že to nezvládam sám zvážiť,

ďalší dlhý krok vpred k tomu hlboký nádych,
snažím sa prehltnúť všetky tie pocity a zrady,
pri chvílke ticha cítím, ako ma to znova páli,
okova ma zviera tak silno, že to nedokážem stráviť,

bol si kamarát až do chvíle, kým som zbadal,
že sa ti začal strhávať lacný priesvitný obal,
a vyšla hlavná rola, čo predvádzaš na javisku,
zaslúžiš si bučanie a záver bez potlesku,

pamätám na základku ako malý tichý chlapec,
ten krpec v rade, ten nepovšimnutý v dave, ale
keď išlo o posmech vždy som bol ten prvý na rane,
vždy sa mi ušlo nejaké ponižujúce prirovnanie


ref.
Púšťam si to dokola, už je dotrhaná páska,
chcem zaplátať diery a zmazať každý zásah,
nejde to pretočiť, tlačidlo nejde stlačiť,
je to život je to naživo treba to proste prežiť

kráčam svojím chodníkom, chcem si cestu skrátiť,
preskakujem mláky, v odraze sú moje skraty,
osobné straty, cenné prehry, fakt to nechcem vrátiť,
chcem to zahodiť, stratiť, a na koniec riadne zapiť,

nemyslím na spomienky, spomínam na sny,
na všetky tie, ktoré počas chladnej noci zhasli,
aj keď zašli temné mraky a pršia na pekné časy,
nepotrvá veky aby mokré cesty opäť zaschli,