Určite si o nej počul,
keď ne, doštuduj mŕtvu chémiu a urob kotúľ,
máš? tak už vieš, čo sa jej stalo,
bežná ľudská tragédia, akých tu nebolo málo.
Pozerá z okna, v hlave svoju krásnu minulosť,
premýšľa, čo má teraz a jak sa to všetko minulo,
vidí len hviezdy a mesiac,
spomína naňho, je to už dáky ten mesiac.
Otáča hlavou do tej garzónky,
vypína telku a zo stola zbiera prázdne plechovky,
pohľadom kontroluje malého na posteli,
ktorého otec spí na gauči v rozopnutej košeli.
Všetci spia, no ona nemôže,
snaží sa tomu tlaku odolať, až ju to premôže,
zatvára dvere zvonku, má toho dosť,
pohár vína, kapuca na hlave, v nej nezvaný hosť.
Svetlá nočných lámp odráža mokrý asfalt,
krížom cez prázdnu ulicu prebieha chorý bastard,
sklopené uši, ako keby mal zlú predtuchu,
akoby tušil, aká zloba visí vo vzduchu.
Ona presne vie, kam smeruje,
má to pod palcom, sú dve osoby čo nejaký čas sleduje,
jednou je ženská, čo by si celý život márne hľadal,
a kto je ten druhý, môžeš tri krát hádať.
Voľný priebeh, žiadna stopka,
odbíja vrch pohára o stĺp, v ruke ostáva ostrá stopka,
stačí pár sekúnd a završuje svoj chorý údel,
tento psychoscenár by jej zožrali aj v Hollywoode.
Dosiahla čo bolo jej cieľom,
niekoľko minút len ticho stojí nad svojim majstrovským dielom,
má na svedomí dva životy,
tupý výraz, ruky si umýva v kaluži vody.
Prichádza domov, ešte sa nerozvidnieva,
líha si akoby nič a v duchu si spieva.